Sviatok: 13. máj


* 1322 Bologna, Taliansko
12. máj 1333 Valdipietra, Bologna, Taliansko        

Imedla sa narodila v r. 1321 v Taliansku, v Bologni, ktorá bola slávna významnou univerzitou a živou kresťanskou vierou. Ako v každom meste, aj tu žili bohatí aj chudobní. Bolo tu tiež veľa detí a medzi nimi aj Imelda, dcéra Castori a Egana Lambertiniovcov. Od svojich piatich rokov túžila prijať Eucharistiu. Keď mala Imelda desať rokov, cítila, že ju Boh volá žiť s ním a chcela mu dať s radosťou svoj život. Žiadala o prijatie medzi sestry dominikánky. So svojimi rodičmi prišla do Valdipietra, kde ju predstavili tamojšej komunite. Tak r. 1331 vstúpila do kláštora sv. Magdalény vo Valdipietre na predmestí Bologne ako desať ročná. Imelda sa skoro stala svojim sestrám vzorom v práci, no hlavne v láske k Eucharistii. Upútavala svojou nestrojenou skromnosťou, neodolateľnou pokorou a jednoduchosťou. Imelda bola šťastná v spoločnosti sestier a noviciek. Zúčastňovala sa každý deň na modlitbách, študovala a pracovala. V tichej modlitbe pred Bohostánkom rástla v nej silná túžba prijať Ježiša. Nemala ešte dostatočný vek /14 rokov/, aby mohla pristúpiť k prvému sv. prijímaniu, ale vedela, že Ježiš v Eucharistii je veľkým darom od Boha. Pán videl u Imeldy veľkú túžbu, ale ostatní nechápali, že ju tak priťahovali hodnoty neba.

Dňa 12. mája, 1333 na vigíliu Nanebovzatia, sa komunita sestier zhromaždila na sv. omšu. V momente sv. prijímania sestry vyšli prijať Eucharistiu. Imelada ostala v chóre osamotená. Jej krehké telo sa triaslo emóciami samoty, slzy jej stekali po nevinnej tvári a s užialeným hlasom si v modlitbe pýtala byť nasýtená Ježišom. Nik jej nevenoval pozornosť. Omša sa chýlila ku koncu. Sestry odišli. Imelda zostala bezútešná. Zrazu sladká vôňa ruží naplnila ovzdušie a niesla sa po celom kláštore. Mníšky, zbadajúc tento jav, vrátili sa do kaplnky a tam, k ich úžase uvideli Hostiu vo vzduchu nad hlavou plačúceho dievčaťa. Kňaz, ktorý práve skončil sv. omšu, prišiel s paténou v ruke a Hostia mu zostúpila na ňu. To bol očividný znak, že Ježiš chce zostať s malou Imeldou. Vtedy kňaz a sestry videli veľké svetlo a pochopili, že Imelda by mohla prijať po prvýkrát Pána Ježiša. Jej srdce bolo plné radosti. Chcela iba Ježiša, ktorý ju odnesie so sebou do neba, kde je radosť a slávnosť večná. Kňaz teda podal Hostiu Imelde. Ona naplnená láskou v kontemplácii, po svojom prvom svätom prijímaní, ktoré zároveň bolo jediným, upadla do extázy a odišla do úplného spoločenstva s Kristom. Stalo sa to 13. 5. 1333. Pochovali ju v kláštore Valdipietra a na náhrobok napísali: „Zosnulej sestre Imelde Lambertini bola zoslaná z neba hostia, ktorú jej podal kňaz.“ Túto vetu čítali potom vo všetkých chrámoch na okolí v deň výročia jej smrti. Čoskoro po Imeldinej smrti sa začala k nej šíriť úcta. Udialo sa mnoho zázrakov, a tak v r. 1582 sa začal proces blahorečenia. Keď v r. 1798 francúzske vojská zničili kláštor sv. Magdalény vo Valdipietra, Imeldine telesné pozostatky preniesli do boloňského farského kostola sv. Žigmunda, kde sú vystavené podnes. Podľa informácií tohto kostola a aj iných zdrojov sú prehlásenia, že jej telo je dodnes neporušené.


„Povedz mi, či len môže niekto prijať Ježiša do svojho srdca a nezomrieť ?“ 


 


Dávid Holubjak + 

Written by 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

12 + five =