Manuel Lozano Garrido. Príbeh prvého novinára, ktorý bol blahorečený.

Španielsky žurnalista Manuel Lozano Garrido (1920-1971), nazývaný aj Lolo alebo Manolo, dokázal prijať svoju nevyliečiteľnú chorobu ako dar z Božích rúk, a tak sa stal skutočným apoštolom radosti. Obdivuhodným spôsobom veril v spoluvykupiteľské povolanie všetkých trpiacich. Ako vôbec prvý novinár bol v roku 2010 blahorečený.

,,Áno, kríž je síce ťažký, ale má krídla.“

Manuel Lozano Garrido sa narodil ako piate zo siedmich detí v južnom Španielsku. Bol veselým dieťaťom, malým nezbedníkom, ktorý sa vedel nadchnúť pre divadlo a futbal a veľmi miloval prírodu. Po predčasnej smrti rodičov, obaja boli hlboko veriaci, sa začalo pre Lola a jeho súrodencov ťažké obdobie. Manolo sa ako jedenásťročný stal členom cirkevného laického hnutia, tzv. Katolíckej akcie. Táto skupina mladých ľudí sa stala jeho duchovnou rodinou. Práve tu sa začala rozvíjať jeho nezištnosť a zmysel pre humor, čím veľmi priťahoval svojich rovesníkov; tu sa formoval jeho jasný úsudok a vysoké ideály. A práve tu bol aj základ jeho vrúcnej lásky ku Kristovi, k Eucharistii a k Panne Márii. A bola to práve táto láska, ktorá dala krídla jeho apoštolskému zápalu získavať duše pre Krista. Tu objavil aj svoju vášeň pre písanie: ,,Keď som mal pätnásť rokov, bolo mi celkom jasné, čo je mojím povolaním. Chcel som byť žurnalistom.

V roku 1936, keď‘ mal Lolo šestnásť rokov, vypukla v Španielsku občianska vojna. S ňou bolo spojené aj veľké prenasledovanie Cirkvi. Bohoslužby boli zakázané, mnohí kňazi a laici boli zatknutí alebo priamo zastrelení. Aj niektorí spomedzi Manolových priateľov, mladí z katolíckeho hnutia, zomreli mučeníckou smrťou. Kňaz, ktorý ako jediný z mesta ešte nebol zatknutý, poveril Lola, aby prenasledovaným katolíkom prinášal sv. prijímanie. Táto skúsenosť, že v čase vojny mohol mať pri sebe Eucharistického Pána, ho vnútorne veľmi hlboko poznačila. Čoskoro bol však aj Manolo zatknutý a tri mesiace väznený. Ani vtedy však nestrácal svoj zmysel pre humor. Hneď po prepustení musel len sedemnásťročný Manolo narukovať na republikánsky front.

Vo svojom apoštoláte, ktorý vykonával popri štúdiu, mohol opäť pokračovať až v roku 1939. Neúnavne pôsobil ako katechéta, navštevoval chorých, napísal svoj prvý článok ako vedúci propagandy mládežníckeho centra katolíckeho hnutia, ba dokonca viedol aj kresťanský program v rádiu. V lete roku 1940 usporiadal Manuel veľkú púť mladých do Baziliky Panny Márie del Pilar v Zaragoze. A tam pred milostivým obrazom Panny Márie pripomenul kňaz mladým pútnikom ich rovesníkov, ktorí len pred pár mesiacmi položili svoj život za Krista. Zároveň sa ich spýtal – slovami Pána Ježiša adresovanými Jakubovi a Jánovi: ,,Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť ?“ (Mt 20,22). Mladí ľudia, naplnení láskou, s oduševnením jednohlasne odpovedali: » Áno, môžeme!“ Aj Manuel bol jedným z nich, mal práve dvadsať rokov. O tri roky neskôr Pán skutočne podal kalich, ktorý bol naplnený až po okraj a bol celkom iný, než si ho Lolo predstavoval. Keď od roku 1942 slúžil opäť ako vojak v Madride, prejavili sa uňho viaceré príznaky ťažkej choroby. Začalo sa to silnými bolesťami v nohách a Lolo onedlho už nedokázal vyjsť po schodoch. Po následných vyšetreniach v Madride stanovili lekári hroznú diagnózu: Morbus Bechterev, nevyliečiteľná reumatická choroba, ktorá postihuje predovšetkým chrbticu. Je sprevádzaná občasnými neznesiteľnými bolesťami, rýchlo a nezadržateľne vedie k úplnému stuhnutiu.

Manuel prijal tento kríž bez výhrad, keď ho s poznámkou ,,nevyliečiteľne chorý“ prepustili z vojenskej služby domov. Túto chorobu chápal ako dar, no napriek tomu musel pri každom zhoršení svojho stavu v bolestiach hlbšie vrastať do svojho kríža a prijímať ho. ,,Prijať Božiu vôľu…! Hovoríme síce: ,akceptujem, prijímam, no robíme to ako niekto, kto Pánu Bohu vystaví blankošek, ale pritom dúfa, že suma, ktorú bude Pán požadovať, bude čo najnižšia. Prijať je síce pekné slovo, avšak v našej predstave predsa len počítame každú kvapku, ktorú dávame. Kresťanské prijatie je však omnoho viac ako len jednoduchý súhlas. Znamená to, že to, čo nám Boh dá alebo vezme, budeme milovať a vnímať ako vlastné dobro. Znamená to úplne a bezpodmienečne dôverovať, že všetko, čo Boh robí alebo dopúšťa, je len dobrom.“ Manuel prosil Ježiša len o jedno: ,,Požičaj mi tvoje Srdce na jeden, tri, pät rokov môjho života, ktoré mám ešte pred sebou. Tvoje Srdce – nie však z egoizmu, aby som všetko zvládol s ľahkosťou a bez námahy, ale aby som si mohol dobre splniť svoju povinnosť, milovať ťa bez hraníc.“

V roku 1943, krátko po stanovení diagnózy, sa naskytla Lolovi možnosť ísť spolu so svojou sestrou Luciou na púť do Lúrd. Veľmi dojímavým spôsobom tam dostal potvrdenie, z akých prameňov má čerpať všetku silu pre svoju cestu utrpenia. Lucia píše: ,,K jaskynke sme prichádzali s obrovskou radosťou…Položila som Lolovi na kolená malé zrkadlo, aby mohol vidieť’sochu Panny Márie v kamennom výklenku. Sam už nedokázal zdvihnúť hlavu. Keď som mu zrkadlo opäť zobrala, bolo mokré od slz.“ Manolova veľká láska k Panne Márii mu sprostredkovala nielen odvahu k utrpeniu. V utešujúcej prítomnosti Panny Márie si mohol oddýchnuť vo svojom boji s ťažkou chorobou; presne tak, akoby to povedal Ježiš: ,,Z Matky prúdi niečo ako oheň, ako sladkosť, pokoj, šťastie a radosť. Zaručujem vám, že nikdy nebudete bez nehy, lebo chcem, aby ste – aj v starobe a keď vám bude do plaču – mali srdce jemné a poddajné. Dávam vám svoju Matku, ktorá má srdce veľké ako hora a to stačí.“ Manuel opisuje ako vrchol svojho pobytu v Lurdoch hlbokú skúsenosť eucharistického požehnania chorých. Lolo žil celkom zo svätej Eucharistie. Lucia povedala o návšteve jaskynky s Manuelom: Lolo sa nikdy nemodlil za svoje uzdravenie. Božej Matke tam povedal: ,,Obetujem ti tiež moju radosť… takú plodnú radosť.“ A Matka mu mala pomôcť, aby si zachoval túto radosť až do konca.

Živý, no nehybný. V zjednotení s Pannou Máriou sa stal jeho život nepretržitou obetou. Počas nasledujúcich rokov sa kňazi z Linares striedali pri dennom prinášaní svätého prijímania chorému Manuelovi. V septembri 1962, krátko predtým ako Lolo na sviatok sv. Františka oslepol, diecézny biskup povolil, aby sa v jeho byte mohla sláviť svätá omša. Jeden z celebrujúcich kňazov vydal toto svedectvo: ,,Zdalo sa mi, že na tejto svätej omši boli dva oltáre a dve obete. Kristus bol v chlebe, ktorý, som práve premenil. Avšak Ježiš bol aj v tomto tele, ktoré bolo takmer už tridsaťročným šťastným utrpením skoro zničené.“ Pred slávením prvej svätej omše v jeho byte, Lolo zrazu poprosil: „Prineste sem môj písací stroj a postavte ho pod oltár, aby do jeho klávesnice prenikol kmeň kríža z Golgoty a aby sa tam zakorenil.“

Skúsenosť, ktorú mal Manuel v Lurdoch, vidiac toľko ľudí trpiacich s vierou, ako aj osobná skúsenosť takmer hmatateľnej lásky Panny Márie a eucharistického Pána mu pomohla pri pohľade na vlastný kríž spoznať: ,,V Lurdoch som začal hlbšie chápať dosah a univerzálny význam utrpenia.“ Pochopil, že jeho vedome prijatá bolesť má nielen ,,očisťujúcu a posväcujúcu stránku, ktorá prináša pokoj a radosť v srdci“, ale sa tiež stane prameňom nadprirodzeného svetla pre druhých. Neskôr napísal: ,,Kristus je vo všetkých tých, ktorí trpia… nielen, aby toto utrpenie s nimi zdieľal a urobil ho znesiteľnejším, ale aby ho zjednotil so svojím utrpením a tak mu dal tú istú vykupiteľskú moc, ktorú mal jeho kríž, …aby vykúpil celý svet… Na to sú potrebné len dve veci: naša vôla a naša láska.“ Bolesť sa stala pre Lola povolaním a prostriedkom, aby mohol byť vo svojej nehybnosti misionársky činným. V takomto chápaní utrpenia dokázal Lolo s úsmevom na tvári povedať: » ,,Áno, kríž je síce ťažký, ale má krídla.“

Ďalším nádherným ovocím Lúrd sa stalo nakoniec Lolom založené dielo Sinaj, modlitbové spoločenstvo za katolícku tlač. Čoskoro doň patrilo vyše tristo chorých združených v dvadsiatich modlitbových skupinách. Pridali sa k nim mnohé kláštory a všetci spoločne obetovali svoje modlitby a utrpenie za katolícku tlač.

Lolo vštepoval žurnalistom do sŕdc, aby svoju prácu chápali ako povolanie: ,,Žurnalista vie lepšie ako ktokoľvek iný, aké ťažké je slúžiť pravde. Cíti zodpovednosť viac ako hocikto iný, keď každodenne komunikuje s tisíckami čitateľov, pozná svoje chyby a bojí sa ich. Vie, že existuje jedno veľmi zložité miesto, kde je veľmi ťažké byť kresťanom a kresťanom aj zostať: a to je tlač.“

V roku 1943 bol Manuel už na vozíčku; ruky a nohy sa mu začali deformovať, trup mal naklonený dopredu a bol v strnulej polohe ,,štvorky.“ V tejto stuhnutej polohe už natrvalo zostal. Dvadsaťosem rokov prežil v neustálych bolestiach a posledných deväť rokov bol aj slepý. Jeho život sa odohrával v jednej jedinej miestnosti, kde sa oňho neustále starala jeho sestra Lucia. Tu spal, modlil sa, jedol a pracoval. Lolo veľmi trpel osamelosťou, no nikdy sa nesťažoval, že musí prinášať tieto obrovské obety. Čim viac utrpenia pribúdalo, tým silnejšia bola jeho vôla viesť pokiaľ možno ,,normálny“ život bez akejkoľvek seba ľútosti. Čas do skorého popoludnia patril modlitbe, často rozjímal celé hodiny pred krížom, ruženec mal vždy zavesený na svojom vozíčku. Zvyšok dňa pracoval, čítal, písal a neúnavne robil korektúry; keď už nemohol používať ruky, diktoval svojej sestre alebo používal diktafón. Jeho kolegovia, ktorí si ho veľmi vážili, povedali o ňom: Bol žurnalistom od hlavy až po päty. Do konca života napísal 9 kníh a uverejnil vyše 300 článkov, v ktorých spracoval svoje skúsenosti, aby iným sprostredkoval nádej. Takto sa uskutočnilo to, čo napísal na začiatku svojho postihnutia: ,,Bolesť mojej choroby radikálne zmenila moju životnú cestu. Opustil som školské triedy, vzdal som sa svojho učiteľského titulu, mojím údelom sa stala samota a ticho. Žurnalista, ktorým by som tak rád bol býval… malý apoštol, o ktorom som sníval, neprechádzal viac ulicami mesta. A predsa mám pred sebou svoj ideál a povolanie v takej plnosti, o akej by som sa nikdy neodvážil snívať. Jeden môj článok vzbudil rehoľné povolanie. Svet, ktorý som tu opísal, pritiahol práve v tom správnom okamihu isté dievča a ono urobilo rozhodujúci krok. Možno je to jedine blahodarné ovocie mojich námah. Neustále zatvorený vo svojej izbe si hovorím, že tak či tak môžem byť len pokorným rozsievačom… Siať v tichu a samote, vždy z diaľky ved ak existuje jar, plody potom budú môcť dozrieť aj na diaľku. A to je to, čo nás spája.

Manolove utrpenia a spôsob, akým sa s nimi vyrovnával, ho nechávali dozrieť a stali sa jeho vnútorným bohatstvom, ktorým obohacoval ľudí. Stali sa pre neho literárnym a duchovným apoštolátom. No jeho najväčším bohatstvom, ktoré oslovovalo všetkých, bola jeho radosť. 

Bol presvedčený, že to, čim sa vyznačuje kresťan, nie je jeho trpezlivosť odovzdanosť a azda ani jeho dobrota, ale radosť. Pretože ten, kto svoju skúšku neznáša radostne, nevnikol do tajomstva kríža. ,,Všetky čnosti vyrastajú z radosti. Kto má radosť, ten má všetko.“ Pritom sám veľmi dobre poznal aj temnotu prežívaním úzkosti, samoty a neužitočnosti: ,,Pred oknom môjho srdca poletuje temný vrabec smútku a hľadá škáru, ktorou by vnikol dovnútra.“ Aj keď bol Manuel s Luciou sám, neusmieval sa vždy. Pre ľudí zvonka sa však zdal jeho úsmev večným. Vedel však jedno: ,,Mať v srdci radosť je výsledkom boja a sebazapierania, je stálym plodom dobývania.“ Táto radosť, ktorá bola zakorenená v Božej vôli, bola trvalá, hlboká, pokojná a nákazlivá. S každým sa stretával práve v tomto pozitívnom postoji a mnohým novinárom, kňazom a mladým, ktorí sa v jeho byte neustále striedali, ponúkal svoje veľkorysé priateľstvo. Tento ,,muž bolesti“ na vozíčku im sprostredkovával nádej a dôveru v Božiu dobrotu. Ku koncu svojho života Manolo priznal: ,,Je to iba jedno slovo, ktoré sa zo mňa úprimne vynára: ,Vďaka! Môj život sa stal mimoriadnym spôsobom bohatším práve mojím utrpením a láskou, ktorá mi bola darovaná zhora.“ 3. novembra 1971 (deň jeho smrti) sa mu ešte podarilo aj napriek najťažšiemu utrpeniu darovať svojmu okoliu úsmev; krátko predtým, než s krížom v ruke počas kňazovej modlitby Zdravas a Otčenáš navždy zatvoril svoje slepé oči. 

Zdroj – Rafael Higueras Alamo a Pedro Camara Ruiz, La gioia vissuta. Vita, profilo spirituale e opere del servo di Dio Manuel Lozano Garrido „Lolo“ Editrice Paoline.

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

six + 12 =