Svätá Perpetua – Duchovná gladiátorka

„Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla. Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“ Ef 6, 11 – 12

Nerovo prenasledovanie bolo len zlomkom satanovho besnenia, ktorý sa na kresťanoch vyvršoval pomocou Rímskeho impéria. Na začiatku jeho vlády  bolo kresťanstvo považované za zločin trestaný smrťou. Obžalovaný mohol dostať milosť len v prípade, ak sa verejne zriekol Krista a vzdal úctu pohanským bôžikom. Po vláde Nera sa udialo deväť najväčších prenasledovaní pod taktovkou rôznych cisárov. Útoky na Cirkev sa sústreďovali v rozličných sférach.  Piate veľké prenasledovanie sa uskutočnilo za vlády cisára Severa Septima na začiatku tretieho storočia. Démonické sily medzi pohanmi v rímskej kolónií na severe Afriky podnietili nevraživosť voči kresťanom. Okolo roku 203 vo veľkom meste Kartágo skupinu katechumenov (t.j tých, ktorí sa chystali vstúpiť do Cirkvi, ale ešte neboli pokrstení). Medzi nimi bola aj Perpetua, približne dvadsaťročná vydatá šľachtičná, ktorá ešte kojila svoje novorodeniatko. S druhými obvinenými sa rozhodla prijať urýchlený krst ešte pred uväznením. Sviatostná milosť ich vytrhla z temnoty a pomohla im pripraviť sa na duchovný zápas, ktorý ich čakal.

Diabol ju pokúšal cez Otca

Čerství kresťania boli uvrhnutí do špinavých temníc, neporovnateľné horších než bývali obyčajné väznice, pod dozorom beštiálnych strážnikov. Niet divu, že nepriateľ sa vkrádal do Perpetuinej mysle a nútil ju premýšľať nad hrozným údelom, ktorý ju čakal, nad plačom jej dieťaťa, z ktorého sa mala stať sirota. Ešte znepokojujúcejšími a presvedčivejšími boli slová, ktoré vyslovil jej drahý otec. V skutočnosti ho k tomu inšpiroval nepriateľ. Otec bol len obyčajným pohanom, ktorý sa nevedomky stal nástrojom v diablovom pokúšaní. Vo väzenskom denníku, ktorý po sebe zanechala, Perpetua opísala nesmierny smútok, ktorý pocítila, keď musela zarmútiť a neposlúchnuť svojho otca pre Pána.

Pre lásku, ktorú ku mne cítil sa ma otec pokúšal odvrátiť od viery. Povedala som mu: „Otec vidíš tamten krčah ? Nedá sa nazvať ničím iným, než krčahom. Alebo snáď vidíš niečo iné ?“ „Vidím krčah“ odvetil. „Môžeš ho nazvať iným menom, než ako sa volá ?“ opýtala som sa. „Samozrejme, že nie“ „Ani ja sa nemôžem nazvať iným menom, než mám – kresťanka.“ Otca to rozhnevalo a udrel ma tak silno, akoby mi chcel vybiť oči. Mňa to však len zarmútilo. Odišiel presvedčený o svojej pravde, ktorú mu vnukol diabol.

Satan však ani zďaleka neprestal pôsobiť cez jej zarmúteného otca. V deň, keď boli ona a jej spoločníci z väzenia predvolaní pred súd, otec sa vrátil so zámerom presvedčiť ju, aby si zachránila život zaprením Pána.

„Zľutuj sa nad mojimi šedivými vlasmi, dcéra. Zľutuj sa nad svojim otcom, ak si ešte zaslúžim nazývať sa tvojím otcom. Nevytvorili z teba snáď moje ruky taký krásny kvet ? Neuprednostňoval som ťa snáď pred tvojimi bratmi ? A ty zo mňa chceš urobiť terč posmechu? Mysli aj na svojich bratov, matku, tetu, mysli na svojho syna. Bez teba neprežije. Odhoď svoju hrdosť a nepriveď celú rodinu do záhuby. Ak sa ti niečo stane, už nikdy sa nebude môcť nikto z nás ukázať na verejnosti.“ Otec bol vo vytržení, hádzal sa mi k nohám a bozkával ich, so slzami v očiach ma namiesto „dcéry“ oslovoval „paňou.“ Bolo mi ľúto jeho šedín, bolo mi ľúto môjho otca, ktorý sa snáď jediný z celej rodiny nebude tešiť z môjho umučenia. Snažila som sa ho uchlácholiť: „Nech sa na súde stane čokoľvek, bude to Božia vôľa. Nespočívame v našej vlastnej moci, ale v moci Boha.“ Užialený odo mňa odišiel…

Keď za ňou prišiel tretíkrát, Perpetuu aj s ostatnými pohnali pred prokurátora Hilariána, ktorý mal moc ich odsúdiť na smrť, ak by odmietli zaprieť Krista. Otec tentokrát držal v rukách jej malého synčeka. „Zľutuj sa nad svojim dieťaťom!“ kričal. Aj prokurátor sa ju snažil prehovoriť: „ušetri svojho otca, zmiluj sa nad tým dieťaťom: Prines obetu pre dobro impéria!“ „Neurobím to.“ Odvetila. Tak sa Hilariánus opýtal: „Si kresťanka ?“ „Áno, som kresťanka.“

Odpoveďou spečatila svoju vieru. Bola spolu s ostatnými odsúdená na roztrhanie divou zverou v aréne na pobavenie davov. Potom prokurátor nariadil, aby pred jej očami zbili otca trstenicou. „Jeho bolesť mnou prenikala akoby nebili jeho, ale mňa,“ spomínala na ten moment v denníku. „Veľmi ma trápilo, že na starobu musí takto trpieť.“

Napokon ju prišiel posledný raz navštíviť tesne pred vykonaním trestu. Zničený utrpením si začal vytrhávať bradu a hádzať sa o zem. Kričal, nariekal a nevedel sa zmieriť s tým, že na staré kolená musí znášať takéto trápenie. Prehováral ju takými slovami, ktoré by „presvedčili každého na svete“.  Nie však Perpetuu. Ju trápila len predstava smútku, v ktorom musel otec žiť do konca svojich dní.

Stúpanie po drakovi

Počas dlhého čakania v temnici brat Perpetuu požiadal, aby poprosila o znamenie, či majú spolu s ostatnými zajatcami prijať odsúdenie umučením alebo sa im nejako podarí utiecť pred rozsudkom. Ako odpoveď na prosbu jej Boh poslal prorocké videnie. Odohrával sa v ňom duchovný boj, ktorý ich onedlho čakal.

„Videla som vysoký zlatý rebrík siahajúci až do neba  taký úzky, že sa po ňom dalo vystupovať iba po jednom. Z obidvoch strán rebríka boli meče, oštepy, kosáky a nože, takže kto by bol po ňom vystupoval neopatrne a neupieral zrak stále k nebesiam, bol by zaiste ostal visieť na ostrých nožoch. Pod rebríkom velikánsky drak a hrozil zožrať každého, kto by sa bol opovážil vstúpiť na rebrík. Prvý šiel hore rebríkom Saturus, ktorý sa dal dobrovoľne zajať. Bol pri nás vtedy, keď nás chytili. Keď prišiel na vrch rebríka, obrátil sa ku mne a zavolal: Perpetua, čakám tu na teba, len daj pozor, aby ti drak neublížil. „Neuškodí mi,“ odpovedala som, „na rebrík vstúpim v mene Pána Ježiša Krista.“ A drak skutočne skrotol, stúlil sa poslúžil mi za schod, keď som vystupovala na rebrík. A keď som prišla na vrch rebríka, zočila som peknú záhradu.

Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom

Deň pred umučením mala Perpetua ešte jednu víziu. Videla diakona, ktorý bol odsúdený pre vieru už dávnejšie, ako za ňou prišiel do väzenia a volal na ňu. Bol oblečený v bielom mučeníckom, bohate zdobenom rúchu. „Perpetua, poď už ťa tu čakáme!“ zakričal na ňu. Zobral ju za ruku a vyviedol z väzenia „cez hrboľaté a kľukaté priestranstvo“ až do arény v amfiteátri, kde mala byť hodená divej zveri.“Neboj sa,“ povedal jej. „Som s tebou, pomôžem ti.“ Ako sen pokračoval, amfiteáter sa zaplňoval davmi, no udivovalo ju, že v aréne neboli nijaké hladné zvieratá. Nemali snáď ony byť nástrojom mučenia ? Zrazu vstúpil do arény „hrôzu naháňajúci“ egyptský gladiátor, pripravený na súboj. Perpetua si uvedomila, že aj z nej sa stáva muž. Pekní mladí pomocníci ju chystali k zápasu. Vyzliekli ju a natierali olejmi, ako bolo zvykom. Potom do arény vkročil obrovský muž, rozhodca gladiátorských zápasov. V rukách niesol zelenú vetvičku so zlatými jablkami – symbolickú cenu pre víťaza. Zápas sa mohol začať.

Prikročili sme k sebe a začali sme si rozdávať údery. Pokúšal sa ma uchopiť za nohy, zatiaľ čo ja som mu kopala do tváre. Vymrštila som sa do vzduchu a bodala ho tak dlho, akoby som sa už nikdy nemala nohami dotknúť zeme. Keď som zbadala, že sa už prestáva brániť, zopäla som ruky a uchopila ho za hlavu. Padol tvárou do prachu a ja som mu rozgniavila hlavu.  Diváci aj pomocníci zaburácali a volali mi na slávu. Pristúpila som k rozhodcovi a zobrala som si vetvičku. Pobozkal ma a povedal: „pokoj s tebou, dcéra.“ V sláve som začala stúpať k nebeskej bráne.

Rozprávanie o svojom sne zakončila Perpetua slovami, ktoré vyslovil aj svätý Pavol. „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“ Ef 6, 11 – 12. Potom som sa zobudila, pokračuje „a uvedomila som si, že nemám bojovať proti zvieratám, ale proti diablovi. Napriek všetkému som vedela, že ma čaká víťazstvo.

Nečistý duch z nej mal strach

Na tomto mieste Perpetuine zápisky končia. Ale svedkovia umučenia nových kresťanov, ktoré sa malo odohrať pár dni na to, pripojili svoje svedectvo k jej rozprávaniu. Hovorili, ako do arény radostne vkročili statoční muži a ženy. Ako Perpetua spievala Bohu žalmy, zatiaľ čo „šliapala po hlave Draka“ Keď prichádzali okolo prokurátora, varovali ho? „Ty súdiš nás, ale teba bude súdiť Boh.“  Na žiadosť publika kresťanov hodili divým šelmám. Na Perpetuu vypustili divokú kravu, ktorá ju vyhodila do vzduchu. Ona len vstala a upravila si rozstrapatené vlasy. Nechcela predsa vyzerať užalostene, keď sa v skutočnosti cítila blažene.  Mučeníkov jedného po druhom trhali divoké šelmy. Posledné slová, ktoré táto odvážna gladiátorka vyslovila, boli adresované jej umierajúcim spolubojovníkom: „Pevne si stojte za svojou vierou, milujte sa navzájom a nech vám vaše utrpenie nevezme nádej!“ Smrteľne ranení bojovníci sa zišli v strede arény a pobozkali sa na znak pokoja. Na konci každého z nich prebodol gladiátor. Perpetua skončila s rebrami prepichnutými od kravy a bolestivo kričala. Keď k nej pristúpil mladučký gladiátor poverený jej popravou, zovrela jeho trasúcu sa ruku, priložila si ju ku krku a naznačila mu, aby ju zabil. Až potom zomrela. Jeden kresťan z Kartága, neskôr uvažoval nad tým, prečo pomohla svojmu katovi. „Je možné,“ vysvetľoval, „že žena ako ona nemohla byť popravená dovtedy pokiaľ to sama nedovolila. Nečistý duch z nej mal obrovský strach.

Článok je prebratý z knihy: Svätí bojovníci v boji proti Satanovi.

Spracoval – Dávid Holubjak

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

2 × 3 =