– Spacie vaky, kufre, balíky ovinuté vrecom a papierom. Špinaví, nevyspatí, nervózni, roztrasení, vzrušení. Po dlhých týždňoch trmácania – návrat domov. Dom stojí ako prv. Pokojný, čistý, zďaleka sa ligocú okenné tabule spoza bázy a jazmínu.

– Bzukot strojov. Škrípanie prútov na sústruhoch a frézach. Tresk oceľových platní. Hrmot vozíkov. Prekrikovanie robotníkov. Vrchnými oknami páli júnové slnko. V hale je dusno od chladiacej zmesi na strihanie kovu. Zažierajúce jarčeky potu, ruky čierne od kovového prachu, kríže bolia od zohýbania, nohy sa chvejú „Ešte trochu, ešte trochu.“ Až konečne zazvoní. Vypnúť stroje. Odložiť nástroje. Vyzlieť prepotenú košeľu. Chladný kúpeľ, čisté šaty a cez usmiate ulice návrat domov.

– Sála plná cigaretového dymu. Neznesiteľný štekot písacích strojov Chrčanie počítacích strojov. Čísla, čísla, čísla. Schýlené hlavy, nervózne pohyby rúk. Občas sa niekto strhne a neprítomnými očami hľadá nejaký výpis alebo porovnanie. Až nakoniec hlas hlavného učtovníka zaznie: „Prosím, bilancia súhlasí.“ Narovnať chrbát, pohodlne sa oprieť, dovoliť aby vlna únavy prešla celým telom a konštatovať, že dospelý človek sa vie tešiť ako dieťa.

– Finišujúci školský rok v úpale júnových dní. Konečne posledné zvonenie. Koniec poslednej hodiny. Prázdniny…. !

– Trup rybarského kutra vyžratý morskou vodou. Špinavá podlaha. Kotúče obdratých lán. Zarastené tváre, schýlené postavy, vychudnuté v boji s morom. Dlaň priložená na čelo, kým oči prekrvené od nevyspatia neuzrú modrý pás svojej pevniny, Keď sa budeme vracať DOMOV….

Zdroj: Kniha – Aby neomdlievali na ceste 


 

Kde je náš skutočný domov ? Kde sa nachádza a akou cestou  máme k nemu kráčať ? Je niekde tu ? Je niekde v blízkosti mňa samého, alebo sa ukrýva na inom mieste ? Aké to bude keď prvý krát uvidím jeho krásu ? Ako sa budem cítiť a čo budem prežívať… ?

Sv. písmo nám zanecháva odkaz v knihe 1.Kor 2:9, že ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo má Pán pripravené pre nás. Často krát sa snažím chápať, aké to bude keď sa svetu navráti nevinnosť, ale tu hranice mojej predstavivosti zisťujú, že to nie je možné. Zisťujem, že čím viac o Bohu rozmýšľam, tým viac sa v ňom strácam a nemám slov na vyjadrenie jeho nekonečnosti a tajuplnosti. To, že je tak nepochopiteľný, je dôkazom toho, že je skutočne nekonečný ! A tak znova ostávam pred ním ako malé dieťa. Ako dieťa ktoré túži po otcovom objatí a jeho láske. Ostávam v nemom úžase nad jeho veľkosťou a láskou…..

Aké to však bude keď sa vrátime domov ? Ako vlastne vyjadríme večný život… ? Dá sa to vôbec ?

Daný príklad slúži na priblíženie toho, aké to bude keď prekročíme prah smrti a vstúpime do večného života. No krása a podstata večnosti danej nám od Boha ostáva stále však záhadná a pre nás nikdy nepochopiteľná…. ♥

Z vlastnej skúsenosti:

Pred pár rokmi som dostal milosť od Boha zúčastniť sa na duchovnej obnove v kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka na Spišskej kapitule a môžem povedať, že to bol veľmi požehnaný čas pre moju dušu. Jedného večera sme sa ja a partia chalanov s jedným kňazom vybrali pod Spišský hrad, aby sme uvideli jeho krásu ukazujúcu sa v noci. V tedy ten kňaz ukázal rukou na ten nádherný hrad a povedal: “ Predstavte si vo svojej mysli najkrajší zážitok vášho života a vykráťte ho nekonečnosťou… Taký je náš domov a také je naše nebo….. !

 

Dávid Holubjak +

Written by 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

11 + 11 =