Píše sa rok 1901. Poľsko po neúspešných povstaniach a násilnej rusifikácii ostáva naďalej pod ruskou nadvládou a jeho autonómia je značne zredukovaná. V atmosfére tohto potláčania národnej kultúry a útlaku poľského národa sa v malej dedine Zuzela nad Bugiem rodí manželom Stanislava a Juliany druhé zo šiestich detí. Hneď na druhý deň, 4. augusta, je chlapec vo farskom kostole pokrstený a dostáva meno Štefan- vtedy ešte nikto netuší, že ide o budúceho „nekorunovaného kráľa Poľska“, veľkého vlastenca, prímasa, kardinála, ba čo viac novodobého Mojžiša, ktorý prevedie Poľsko cez Červené more komunistického otroctva.

Detstvo malého Štefana sa odohrávalo v prostredí, v ktorom vždy vládla atmosféra viery a vlastenectva. Už od najútlejšieho veku mohol pozorovať u svojich rodičov hlbokú mariánsku úctu, ktorá sa prejavovala častou spoločnou modlitbou ruženca, ako aj putovaním po mariánskych pútnických miestach. Táto skúsenosť hlboko ovplyvnila samotného Štefana a sprevádzala ho po celý jeho život. Rodičia viedli svoje deti aj k úcte k človeku a ľudskej práci. Neodmysliteľnou súčasťou bolo aj oboznamovanie sa s dejinami Poľska, národnou literatúrou a samotným jazykom. Všetky tieto fakty nám pomáhajú poznať hĺbku a šírku, ale aj samotné korene, na základe ktorých sa formovala osobnosť človeka, ktorý sa zaslúžil o obrodu náboženského života, zachovanie národnej identity v ťažkých dobách diktatúry, obranu ľudských práv a ľudskej dôstojnosti, a v neposlednom rade bojovníka za cirkev, ale aj za vlasť.

V roku 1917 sa začala nová etapa jeho života. Po tom ako v sebe rozpoznal povolanie ku kňazstvu vstúpil do seminára vo Włocławku. Počas štúdia sa okrem iného intenzívne zaoberal aj sociálnou náukou Cirkvi a marxistickou ideológiou. Kňazské svätenie však pre zdravotné problémy a hospitalizáciu nemohol prijať spolu so svojimi spolubratmi. Na kňaza bol vysvätený sám až o pár týždňov neskôr v kaplnke Matky Božej vo Włocławskej katedrále. Primičnú svätú omšu odslúžil na sviatok Panny Márie Snežnej v kaplnke Matky Božej na Jasnej Hore. Už po roku jeho služby ho biskup poslal na štúdium kanonického práva do Lublina. Po obhajobe doktorátu sa vybral aj na študijnú cestu po Európe. Počas tohto roka sa oboznamoval predovšetkým s katolíckym sociálnym učením. Kaplán Wyszynski sa tešil aj povesti výborného kazateľa a exercitátora a publikoval aj mnoho kníh. Svoju pozornosť zameral predovšetkým na komunizmus, ktorý považoval za najväčšie ohrozenie jednotlivého človeka, ale aj štátu, a ako sám povedal: „v boji s komunizmom zohrá rozhodujúcu úlohu katolicizmus.“ Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa musel ukrývať pred nacistami- bol totiž hľadaný gestapom pre predvojnové publikácie venované nacistickej ideológii. Pri náhodnej kontrole v Zakopanom ho zadržalo gestapo, avšak čoskoro bol prepustený, pretože sa nepodarilo zistiť jeho pravú totožnosť. Netreba opomenúť, že sa zapojil aj do pomoci ukrývaným židom, a k tejto pomoci nabádal aj veriacich vo svojich kázňach. V roku 1946 bol pápežom Piom XII. menovaný za lublinského biskupa. Biskupská vysviacka sa uskutočnila na Jasnej Hore. Za svoje biskupské heslo si vybral slová SOLI DEO (Iba Bohu) a neskôr doplnil výraz PER MARIAM (skrze Máriu) . Dobre si uvedomoval svoju zodpovednosť a ťažké úlohy, ktoré na neho čakajú. Diecéza si žiadala náboženskú a mravnú obnovu, bolo tiež potrebné opraviť kostoly zničené vojnou a niektoré ďalšie diecézne inštitúcie. Od kňazov vyžadoval spoluprácu a dbal na ich vysokú duchovnú a intelektuálnu úroveň. Zo svojej pastierskej starostlivosti nevynímal nikoho. Veľkú pozornosť venoval aj vizitácií farností a udeľovaniu sviatostí v samotných farnostiach.

Za svoje biskupské heslo si vybral slová SOLI DEO (Iba Bohu) a neskôr doplnil výraz PER MARIAM (skrze Máriu)

Po smrti prímasa Hlonda bol Wyszynski vymenovaný za arcibiskupa Hnezdna a Varšavy a tým aj za poľského prímasa. Toto menovanie však prijať nechcel, domnieval sa totiž, že nie je hodný plniť tak významný úrad. V tej dobe mal len 47 rokov a bol najmladším členom biskupskej konferencie. Na prosbu Svätého Otca nakoniec voľbu prijal. Komunistická vláda zareagovala na jeho nomináciu otvoreným nepriateľstvom. V roku 1949 na neho dokonca funkcionári štátnej bezpečnosti naplánovali atentát, ktorý sa však nepodaril. Svoju službu o pár dní neskôr zveril v Čenstochovej pod ochranu Matky Božej. V dobe silnejúceho útlaku nabádal, ako predseda biskupskej konferencie, ku jednote. Prímas predvídal aj útoky zvnútra Cirkvi, a tak prísne zakázal členstvo kňazov v štátnych organizáciách a voči kolaborujúcim kňazom nebol vôbec zhovievavý. V roku 1953 bol arcibiskup Wyszynski poctený kardinálskym menovaním. Konzistória v Ríme sa však zúčastniť nemohol, keďže mu vláda odmietla vydať pas. Na základe rozhodnutia predsedníctva vlády bol následne Štefan Wyszysnki zatknutý. Nasledujúce 3 roky tak prežil v internácii. Doba väzenia však osvedčila silu jeho ducha, pevný charakter, hlbokú vieru a presvedčenie, že cirkev potrebuje svedectvo jeho utrpenia. Práve počas internácie sa uskutočnilo aj jeho zasvätenie sa Ježišovi a Márií podľa pobožnosti sv. Ľudovíta Grignona z Montfortu. Napriek všetkým útokom a ponižovaniu, všetkým svojím prenasledovateľom odpustil a vyprosoval im Božie milosrdenstvo.

V roku 1957 prišiel prímas Wyszynski s novým pastoračným programom duchovno-mravnej obnovy národa s cieľom pripraviť veriacich na tisíce výročie krstu Poľska (pokresťančenia). Behom 9 rokov trvania tejto Veľkej novény poľská cirkev rozjímala nad obsahom Jasnohorských sľubov národa, ktorým autorom bol samotný prímas. Každý rok sa niesol v inej téme. Hlavným miestom napĺňania programu bola Svätyňa Panny Márie Čenstochovskej na Jasnej Hore. Keďže sa však komunistická moc snažila prekaziť toto dielo, rozhodol sa v rámci programu novény zorganizovať putovanie kópie obrazu Panny Márie Čenstochovskej po poľských farnostiach. Po tom ako tento obraz komunistická moc zhabala, ľudia z farnosti sa zhromažďovali k modlitbe pred prázdnym rámom obrazu.

Prímas Wyszynski sa aktívne podieľal aj na prípravách 2. vatikánskeho koncilu. Na popud poľskej biskupskej konferencie a jeho samotného pápež dokonca prehlásil Pannu Máriu za Matku Cirkvi a zveril ochranu Cirkvi jej Nepoškvrnenému srdcu. Po dosiahnutí svojho dôchodkového veku- podľa kanonického práva- rezignoval z postu cirkevného úradu. Pápež Pavol VI. to však neprijal a službu prímasa Wyszynského predlžil ešte dvakrát. Tak isto sa aj poľskí biskupi bez vedomia kardinála Wyszynského obrátili listom na Apoštolský stolec a poprosili pápeža, aby kardinálovu rezignáciu neprijímal. Dokonca aj predstavitelia komunistickej vlády zaslali do Vatikánu petíciu, aby naďalej mohol plniť svoju funkciu. Tu však treba poznamenať, že to bolo motivované obavou, že by na jeho funkciu nastúpil kardinál Karol Wojtyla, ktorého považovali za ešte väčšiu hrozbu. Karol Wojtyla sa však stal nástupcom sv. Petra a Wysynskému službu prímasa opäť na dvakrát predlžil.

 Krížová cesta sa pre kardinála začala v roku 1981. Poslednú svätú omšu odslúžil 12. mája a deň na to prišli z Vatikánu tragické informácie, ktoré hovorili, že pápež Ján Pavol II. bol pri atentáte ťažko zranený. Pár dní nato 28. mája, niečo pred 5 hodinou nad ránom zomrel. Jeho pohreb bol obrovskou manifestáciou hlbokého spojenia poľskej spoločnosti s cirkvou a zúčastnili sa ho státisíce ľudí. Pápež František uznal jeho hrdinské cnosti v roku 2017 a v roku 2019 bol potvrdený zázrak na jeho príhovor – uzdravená bola mladá žena postihnutá rakovinou štítnej žľazy. Blahorečený bol 12. septembra tohto roku vo svojej arcidiecéze vo Varšave.

Peter Filip

Written by 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.